Sólo ženy, ktorú sprevádza Nikto v bizarných obrazoch pasovania sa s každodennými starosťami a radosťami v domácnosti. Základnou príbehovou líniou je premena ženy v matku. Akými extrémnymi zmenami prechádza, ako to ovplyvňuje jej vzťahy, čo všetko to prináša, čo berie a ako sa s tým vyrovnáva. Predstavenie sa pohráva s dynamickým výtvarným vizuálom na hrane sveta fantázie v kontraste so všednosťou.
***
Nasledujúce hodnotenia k predstaveniu vznikli v rámci projektu Tanečná sezóna 2018/2019 – celoslovenský projekt analýz predstavení súčasného tanca a diskusií, ktorý z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
O predstavení diskutovali: Marek Godovič, Katarína Cvečková, Michaela Pašteková, Barbora Uríková, Maja Hriešik
Marek
V Sólo pre tri vysávače reflektuje Renata Ptačin svoj návrat z materskej do pracovného procesu. V prologu je nesená na javisko, nesie ju ako objekt Nič (Daniel Raček). Nasleduje doslova virvar. A potom sa presúvame do intímneho prostredia, je vo vyťahanom tričku, ide späť k sebe. To je pomerne zriedkavé na slovenskej tanečnej scéne – reflexia života umelca. Ona je v prvej časti inscenácie viac menej taký objekt, nosí svoju hlavu ako lampu, v niečom podobne pracuje s objektom ako Sláva Daubnerová v Sólo Lamentoso, kde jej telom je domček, z ktorého trčia iba nohy. Tým autorka podčiarkla, že nie je dôležité, kto je, ale čo robí.
Dominantné sú vysoké topánky, proces motora, stroja v nej ... tým mi to prišlo ako posolstvo doby, o žene, i jej rozpoltenosti a na koniec aj jej obete, keď si líha zmorená na vysávače. Záverečný obraz mi pripomínal až pietu.
Obaja tanečníci sú v prvej časti bez tváre, anonýmni, ale ona sa v druhej časti stáva niekym, takže sa trochu mení spôsob ich vzťahu. Aj Nič sa stáva Niekym. Aj nekonkrétne nič sa zhmotní. Kým v prvej časti jej nosí tašky, v druhej nosí ju, niečo omnoho podstatnejšie, dostáva väčšiu zodpovednosť, význam.
V inscenácii je prítomný princíp opakovania, ktorý podčiarkuje rituálnosť, každodennosť. Zároveň v prvej časti je prítomná tendencia k nadsádzke, irónii, Renata využíva diskotekový pohyb, jednoduché, často opakované pohyby. Krokovanie silno pripomína estrádu. Blízke je klipovému tancu alebo tancu televíznych šou. V druhej časti, kde je už matka, pohyb má skôr reálnejšiu, civilnejšiu podobu, nie je až tak štylizovaný.
No vďaka tomu, že sú na javisku dvaja, vzniká akési echo pohybu. Navyše, ten jeden sa nikdy „neodanonimizuje“, a treba povedať, že došlo k úplnemu potlačeniu individuality pohybu Dana Račeka, nedalo sa vylúštiť, že ide o neho.
Rád by som ešte niečo poznamenal na margo hudby – Peter Groll robil hudbu napríklad aj ku Elegancii kvantového králika a rovnako aj tu mieša abstraktnejšiu s parodickejšiou hudbou, ktorou posilňuje efekt komixovosti, prítomnú v kostýme (napr. narážka na Batmana v kostýme Nikoho). Hudba a pohyb sú v prvej časti mimoriadne v súhre. Ale najviac toto predstavenie ovplyvňuje najmä kostým. Pôsobí ako brnenie.
Je viacvýznamový.
Jediné, čo chvíľami zanikalo bol osobný postoj k tejto téme ako performerky, ako to teda je – je premenená, vyšťavená, nahnevaná, zmierená, na pokraji síl... ? Zrejme to spôsobil neutrálny výraz tváre, ktorý sa počas diela nemenil. Nevyužila možnosť viac diferencovať stavy, v ktorých sa nachádza. Preto sa aj druhou časťou niesla robotická nálada, na akú naskočila v prvej časti.
Katarína
Aj bez znalostí jej osobného života, som v diele jasne čítala, že ide o vykreslenie dvoch svetov alebo dvoch obrazov života. Prvú časť tvorí obraz aktívneho života, samá party a nakupovanie. Do neho vstupuje postava Nikto a postupne ju nahlodáva a ona zisťuje, že jej telo prechádza nejakou premenou. Tá je symbolizovaná aj premenou kostýmu, postupným zbavovaním sa jednotlivých vrstiev. Miesto nich sa na scénu pridávajú 3 vysávače. Tanečnica spolu s nimi prechádza do obrazu domáceho života, obyčajného, ktorý je síce tiež plný aktivít, ale iného druhu. Táto premena smeruje k akejsi záverečnej rituálnej obete, keď si ľahne na tri vysávače ako na oltár. Preto je tento projekt síce návratom tanečnice do pracovného života, ale vyjadruje aj neschopnosť nájsť to svoje ja. Do umeleckého prestupuje súkromné. V poslednom období na našej nezávislej scéne vzniklo niekoľko projektov, ktoré tematizujú materstvo, napríklad Ľúbim ťa, dávaj si pozor Divadla NUDE.
V prvej časti je dominantná frontálna orientácia podľa konvencií estrádneho tanca. V diele vidím ešte jednu narážku, a to na japonské divadlo Nó, v ktorom existujú takzvaný sluhovia javiska, ktorí prinášajú a odnášajú rekvizity, asistujú hercom. Táto inšpirácia tam bola čitateľná v kostýme, ktorý mal Nikto, pripomínajúcom oblek samuraja. Celkovo kostým Martina Kotúčeka bol veľmi imaginatívny. Všetko čo tam je, dostáva mnohoraké využitie, najmä v prvej časti. Napríklad rukávy pripomínajúce krídla, ktoré odkazujú k jej nemožnosti vzlietnuť.
Dielo sa volá Sólo PRE tri vysávače. To je zrejme kľúč, že vždy je tam niečo okolo nej, pri nej, kvôli čomu ona existuje, prostredníctvom čoho sa ona stáva.
A keď sa úplne obnaží, na záver, príde to sólo. Ktoré je ale tiež pre niekoho. Pre ne – pre tie tri vysávače.
No v už spomínanej inscenácii Ľúbim ťa a dávaj si pozor vychádzali autorky oveľa viac z konkrétnej skúsenosti. Napriek tomu, že aj tu ide tiež o osobnú rovinu, navonok pôsobí rámec a „príbeh“ skôr univerzálne. A záverečný obraz so stromom je všeobecnou, univerzálnou bodkou, ktorá toto dielo posúva na záver až do roviny banality. Čo je škoda, no ide o cudzorodý prvok, ktorý je iným spôsobom rozprávania oproti všetkému, čo sa dovtedy na scéne objavilo.
Michaela
Prvá línia čítania bola pochopiteľne cez to, že je to jej osobná reflexia životného obdobia (narodenie detí, materstvo ako také). Naratívna linka je pomerne čitateľná – prvé obdobie života ukazuje mladú ženu zrejme ešte pred vstupovaním do partnerských zväzkov - som nezávislá žena, užívam si život, dôležité je ako vyzerám, obklopuje ma spektakulárnosť, zábava, žijem podľa diktátu konzumu. Pohyb tu je omnoho dynamickejší, podporený aj hudbou. Ale postupne nastáva zlom, pribúdajú vysávače, symboly detí, žena sa zbavuje party odevu a prezlieka sa postupne až do teplákovej súpravy. Stále viac je doma, uzavretá, menej rieši zovňajšok. Dáva z hlavy dole to, čo zakrývalo pohľad, odkrýva, ako vidí veci, vidno jasnejšie aj ju. Je to teda akési vyrovnávanie sa so sebou samotnou.
Od začiatku je prítomný aj Daniel Raček – ako prvok, ktorý má niekedy funkciu komickú, napr. keď za ňou cupitá, ale občas vytvára aj hororový dojem – ako nejaké svedomie či pokušiteľ, to, čo ju nahlodáva. Nejednoznačnosť jeho role bola zaujímavým prvkom - je nápomocný alebo vytvára prekážky?
Podobne dvojznačne sa dá čítať aj využitie symboliky vysávačov – sú deti tými, čo vysávajú energiu, alebo sú naopak pomôckou?
Tradične hovoríme o premene z larvy na motýľa - tu to bolo naopak. Na začiatku bola žena krásnym motýľom, postupne sa ako keby stávala larvou. Samozrejme je otázkou interpretácie, či je to skutočná krása, ktorú stratila.
Tak ako sa celkovo predstavenie stáva v druhej časti intímnejšie a osobnejšie, tak sa mení aj tanec. Z popových a party tanečných pohybov sa Renáta dostáva k individualizovanejším, osobnejším. V prvej časti využíva skôr všeobecne známe pohybové prvky, ktoré sú tu reprezentáciou nejakej skupiny (mladé, slobodné ženy), kým v druhej časti je tanečný prejav viac reprezentáciou jej samotnej. Čiže je tam prítomná aj takáto zmena – zmena tela, práce s telom, čo odráža jej postupnú individualizáciu.
Vizuálne je to veľmi ľúbivé predstavenie. Práca s postavou Nikoho tiež. Ale tematicky som zostala zmätená, či to mala byť kritika, alebo skôr osobná arteterapia, alebo diagnóza, konštatovanie. Nevedela som, čo si z toho vziať.
V podstate zobrazila očakávané klišé, že keď mám 3 deti, tak budem vyčerpaná, unavená a bude náročné ich všetky tri ťahať za sebou. Nič, čo by tento obraz narušilo a prinútilo ma o premene na matku premýšľať inak, než prvoplánovo, som tam nenašla. Takže to pre mňa zostalo trochu obsahovo ploché. Áno, bolo to ženské, ale bolo to povrchné zobrazenie ženského, ktoré navyše nemusí s realitou mať nič spoločné.
Barbora
Téma premeny ženy v matku, osobná výpoveď a stále aktuálna. Prvá časť, kedy je v ligotavom kostýme odkazuje ku konzumnému životu, je v trblietavom, prezdobená... Najvýznamnejšie v tejto časti je pre mňa to, že je celý čas s maskou na hlave, ako s hlavou v oblakoch, ružovom obláčiku dokonca, a to, že si ju dala dole, umožní, aby sme konečne videli ju. Pracovala teda so zmenou identity, a akoby až narodením detí spoznáva seba. Je to istým spôsobom paradox, lebo sa hovorí, že deťmi a venovaním sa im matka stráca seba.
Čo sa týka tieňa, Nikto pri nej zotrval aj po premene. Postupne z nej odpadávali časti kostýmu, odhaľovali ju, aj Nikto bol akoby ťahaný preč, odfúkavaný, ale ona sa usilovala ho udržať pri sebe. Tým sa podčiarkla kontinuita. Že to je stále tá istá osoba. Hoci prechádza premenou, jej podstata ostáva rovnaká.
V druhej časti som čítala dva typy pohybov: prvý je s vysávačmi, čo je náročné už samé o sebe, vo výsledku pôsobia ako brzda, lebo sa im tanečnica musí prispôsobiť, manipuluje s nimi, prenáša ich, sú tam káble, ktoré zavadzajú, obmedzujú jej pohyb. Iný charakter pohybu vznikal, keď tancovala bez nich, bola slobodnejšia, a vtedy mohla usilovať o vyjadrenie emócie cez pohyb, expresívnejšie, nie len funkčne. Videli sme postavu samú o sebe s jej emóciou.
Pre mňa je to veľmi zaujímavým znakom v poslednom čase – dôraz, ktorý sa kladie na kostýmy, prepracovanosť detailov v súčasnom tanci. Nie len vizuálne ale aj významovo.
V popise projektu je napísané, že ide o obraz psychickej a fyzickej premeny zo ženy na matku. Znázornenie premeny však bolo trošku zjednodušené, zostala na povrchu, nezadrela ani v jednom do extrémneho fyzického alebo psychického vyčerpania, dna, nevidíme zlom, moment premeny. Vysávače napríklad ponúkali možnosť vytvoriť trochu viac hluku, extrému, prekážania v spôsobe s ich narábaním. Mohli jej zavadzať oveľa viac, dráždiť ju, postupne unavovať, ničiť. Nezápasila s nimi takmer vôbec. Skôr len roboticky vykonávala. Miestami sa stávali až nechcenou prekážkou v pohybe na scéne.
Maja
Dominantný je prechod z vonkajšieho, povrchového do vnútra, do intimity. Kým v prvej časti je kostým jasne rysovaný, nabubralý, a pohyb tiež extrovertný, ostrých hrán, tak následne sa tanečnica ocitá vo vyťahanom tričku a pohyb sa mení na civilnejší, subtílnejší a menej vyhranený, dominuje funkčný pohyb vyplývajúci z riešenia výziev – ako napríklad zobrať všetky tri vysávače naraz?
Skvelo fungoval zvolený kostým, neuveriteľné nohavice, a to ako ho Renata pohybovo využila. Tiež úžasná bola voľba nasadiť si obláčik na hlavu, čím si v podstate „urvala“ hlavu, takže nepôsobila len umelo ale naopak bola prototypom niečoho, čo už nemá hlavu.
K tým dvom obrazom ale patrí aj záverečný, tretí, v ktorom sa vyzlečie vyťahaného domáceho oblečenia. Zostáva v béžovom spodnom prádle, pôsobí krehko, zostáva pred nami iba žena. Dotkla sa pozorúhodne aj témy anonymity. V prvej časti jej ju vnucuje príliš sebavedomý kostým, ktorému sa podvolila, v druhej existovanie v izolácii a banalite domova, ktorá spôsobuje rozklad sociálnych väzieb. Ponúka nám obraz akejsi Everywoman (ako variácia Everymana).
Pozorúhodná je aj súhra medzi dvoma tanečníkmi. Nič pôsobil ako jej tieň. Odvrátená strana. Spôsob ako interagovali, do seba narážali bol aj bizárny aj humorný, ale zároveň odkazovali k nejakému východnému tradičnému divadlu, kde sú na javisku prítomný pomocníci oblečení v čiernom.
Vždy je tam nejaká prekážka, prostredníctvom ktorej vzniká pohyb. Buď je pohyb tela obmedzený tým, čo tanečnica nesie na sebe alebo tým, že naráža do objektov (ako v druhej časti do káblov a hadíc). Ona nemá tým pádom pod kontrolov svoje zmysly, chodidlá, čo silne ovplyvňuje spôsob, ako sa hýbe.
V prvej časti je vždy na nohách, hoci ide do nízkych polôh, ale vždy v stoji, dokonca akoby pri tyči. Čo podčiarkuje prezentačnosť tejto časti choreografie. Ale aj sebakontrolu. Zaujímavý je aj vzťah k hudbe, frázovanie pohybu vo vzťahu k srandovným hudobným témam. Krídielkami dokonca odkazujú aj k Sylfide, romantickej hrdinke.
V poslednej pasáži sa obnažuje a zbavuje prekážok, telo je tu slobodnejšie, pohyb je voľným vyjadrením emócie, precítenia, pokojne by mohlo ísť o improvizáciu. A na záver nasleduje akési tableau – záverečný obraz, ktorý podčiarkuje významy.
Práca s vysavačmi možno mohla mať o kúsok viac vyšpecifikovaný zámer. Lebo, kým v prvej časti omnoho nápaditejšie vykreslila toho prelietavého bezhlavého motýľa, tak v druhej s vysávačmi narába často len akože, raz jej prekážajú inokedy ich poľahky zoberie. Málo využila aj tú možnosť že vysávače robia zvuk, čiže môžu spraviť vlastný koncert, ktorý si reve svoje. Podarila sa jej však skvelá a nie celkom politicky korektná metafora, že deti sú také malé vysávače, ale nestihla hlbšie pracovať s ňou, len naďalej s tým srandovala, a to dielu trošku ublížilo.
Trailer: https://youtu.be/2FYggjKKvmU
